Karakurský cintorín

...

Ani som poriadne nevedela kde som, len som si myslela že tu niečo nájdem. Bolo tu strašne veľa náhrobných kameňov. Hmm ... Asi som sa nedostala tam, kam som chcela .. Chcela som odkráčať ale zaujal ma jeden hrob, teda hrobka.
Rodina Botan
Určite bola stará, ale prečítala som si všetky mená a natrafila som tam aj na svoje. Takže som mala 17 keď ma zabili? Pomyslím si a prezerám si to tam.

Pozeral som k nemu aj ja .
"Tak to bolo ale dosť hnusné ukončiť krásny mladý život ...
Aj keď je pravda že ja som zomrel v 20tke ale to je aj tak jedno ."

A pamätáš sa na niečo z tvojho života? Je pravda že sa opakujem ale ... v 20tke tiež nie je ľahké len tak sa zabiť ... mňa zabil otec. Poviem mu a zadívam sa na svoju fotku. Ale veľmi som sa nezmenila! Zasmejem sa.

"Nepametám si nič až na meno ... ale len to prvé ...
A zvieratá ... veľa zvierat ."

Prvé meno? Takže Fly? A zvieratá ... to asi kvôli tomu vieš tvoriť tie krásne veci z Reiatsu! Usmejem sa naňho. Povedal krásny, mladý život ... takže cíti ľútosť že zomrel ...

"Umm je trochu iné ale dá sa to povedať a ja tvorím len tie zvieratá čo si pametám .
Motýľou bolo všade veľa ."

Hmm? Tak tam kde si žil ... muselo byť krásne. Usmejem sa naňho.

Ako sa stále usmievala jemne mi zasvietilo v očiach aj keď to mi robila často .
No do tváre mi stále vidieť nieje teda aspoň takmer do polovice .
"Možno hej ...
Možno sú to lep spomienky miest u ktorých som bol .
Nakoniec nikto nemôže vedieť čo som zač ... lebo ani sám to neviem ."

Bol si raz človek, to je dôležitá vec ... a to čím si bol je minulosť. Musíme sa sústrediť na prítomnosť ... mne môj zbytok života tiež nik nevráti. Poviem trochu smutne, no potom sa usmejem.

"Hmm .... naozaj zaujímavé ...
Si asi jediná espáda ktorá sa vie usmievať ."

Zasmejem sa. Nemôžeme všetky veci brať čierne, to by potom druhý život nebol zábava! Usmejem sa naňho. Si asi jediná espada ktorá so mnou prehovorila, a vypálila mi Cero do zadku ... Zasmejem sa. Oh, keď už sme tu mohla by som si zohnať nejaké nové kraťasy ... Zamyslím sa.

"To sa ti vetranie čo som ti spravil nepáči ?"
Chvíľu som mlčal .
"Ja rozprávam s tými čo odpovedajú ...
Alebo sa tiež aj opátajú ...
Niesom ten typ čo niekoho potrebuje .
Preto ak niekto nemá zaujem sa rozprávať býva mi to ukradnuté ."

Po jeho poznámke sa zasmejem ešte raz. S tými čo odpovedajú ... a nie si typ čo niekoho potrebuje ... hmm ... tak to si asi čakal dlho na niekoho ako ja čo? Usmejem sa naňho.

"Je to možné ...
Ale nesťažujem si .
Predsa len od toho tu niesme .
No alebo skôr niesom ?"

Ale ... chceli sme tu prísť lebo sme sa nudili, nemala som odbočiť na cintorín ako sa zdá ... Poviem mu a zatvárim sa trošku strápene. Usmejem sa a dodám. No ale aspoň som sa videla ...

"To je pravda ...
No a vyzerá to tak že to tu poznáš lepšie než ja takže nás budeš viesť ."

Myslíš? Ja ani poriadne neviem prečo som sem odbočila ... asi ma tu niečo ťahalo ... Som zvedavá čo Karakura ešte skrýva! Usmejem sa a prídem k nemu. Takže máš predsa len také oči ako si hovoril, sú veľmi pekné ... Usmejem sa.

Sklopil som pohľad nižšie a radšej som odstúpil .
"Ehm ... no ... ďakujem ... "
Nebol som zvyknutý na blízku prítomnosť .
"Ideme teda ďalej ?"
Chcel som to nejako zakecať .

Hej, môžeme ísť ... Usmejem sa, keď som dlho v ľudskom svete neprospieva mi to. ... Je pekné vidieť že ... au do čerta .. Prejdem si rukou po hrudi.

"Stalo sa niečo ?"
Opýtal som sa docela nechápavo .

Prepáč, ale musíme to pre dnešok ukončiť ... už nemôžem schovávať svoju silu ... Pozriem sa naňho a pohľadom sa ospravedlním. Prepáč mi ... Poviem mu ešte a čupnem si na zem.

Stál som radšej opodiaľ .
"Mali by sme sa radšej vrátiť ...
Nebolo by dobré ak by sa tu zrútila ."

Prepáč mi ... ale to sa mi stane vždy ... musím to natrénovať ... Usmejem sa a otvorím bránu do Hueco Mundo.

"To je v pohode ."
Poviem a čakal som kým odídeme .